Akoby to bolo včera, keď som písala o tom ako objavujeme Záhreb a všetky naše aktivity. Ako to tak býva, celý rok preletel ako voda a ani som sa nenazdala a som na konci. Všetky naše aktivity sa blížia ku koncu a pomaly je čas sa rozlúčiť. A tak vám teda rozpoviem ako som sa v Chorvátsku mala, čo som sa naučila a čo mi tento projekt dal.
Myslím si, že každý, kto sa podobného projektu zúčastnil vám povie, že jedny z najdôležitejších veci, ktoré získate sú priateľstvá a konexie. Počas tohto roka som spoznala a stretla nespočetne veľa ľudí. Či už sú to kamaráti, ktorí tu boli na Erasme, ľudia z capoeira komunity, ďalší dobrovoľníci, alebo náhodný človek, ktorého som stretla na párty. Každý z nich mi niečo dal, niečo ma naučil, alebo mi otvoril dvere možnostiam, o ktorých som ani nevedela. Napríklad taký Brian. Američan, ktorý cestoval po Európe a na pár dní sa zastavil aj v Záhrebe. V jeden večer sme sa stretli v parku a dali sa do reči. Vyšlo najavo, že pracuje v Apple v New Yorku, a tak po prerozprávanom večeri mi povedal, že keď tam raz prídem mám u neho tour po Apple. No povedzte, nie je to cool? Áno, s najväčšou pravdepodobnosťou sa už nikdy nestretneme a on možno už aj zabudol, že mi niečo také sľúbil. Avšak to nikdy neviete a mnoho takýchto známych sa vám v živote môže hodiť.
Vďaka našim capoeira tréningom a udalostiam som sa stala súčasťou tejto komunity. V máji sme mali Batizado a Troca de Corda, čo znamená výmena opaskov. Bola to veľká celovíkendová udalosť. Musím povedať, že keď boli na rade naši artistickí chlapci, nezdržali sme sa emócii. Cítila som sa ako hrdá mama. Predsa len, po roku tréningov, keď na začiatku sa ani poriadne nerozprávali medzi sebou, ich vidieť pred všetkými rodičmi predviesť čo sa naučili, bolo úžasné. No, a keďže sme celý rok poctivo trénovali aj my, tak nás naši tréneri prekvapili našimi vlastnými cordami. A tým sme sa oficiálne stali capoeristami. Okrem cool pocitu, to však prináša aj mnoho výhod a možností. Napríklad, často je možné na pár dní navštíviť inú capoeira skupinu /či už v inom meste, alebo aj krajine/. Sú to neskutočne otvorení a priateľskí ľudia a radi vám umožnia zúčastniť sa ich tréningu, prípadne aj ponúknu ubytovanie. Jedna naša trénerka raz povedala, že capoeristi sú skupina tak trochu divných a odlišných ľudí, v tom najlepšom slova zmysle, a ja s ňou nemôžem viac súhlasiť.
Jedny z najbližších ľudí, s ktorými sme sa tu stretli a spoznali sú rozhodne ostatní ESC dobrovoľníci. Počas nášho on-arrival kempu sme sa veľmi zblížili s dobrovoľníkmi z Vukovaru a ostrovu Murter. A keďže je to super možnosť ako cestovať po Chorvátsku, a mať ubytovanie zadarmo, začali sme sa pravidelne navštevovať. Tým sme samozrejme ešte viac upevnili naše vzťahy. Navštívili sme spolu Pulu, kde sme strávili víkend objavovaním historickej časti mesta a samozrejme nesmelo chýbať ani poobedie na pláži! A keďže naše mid-term orientation bolo online rozhodli sme sa, že ho aj tak chceme stráviť spolu. Tak sme sa spolu vydali na výlet Zadar-Šibenik-Split a odtiaľ sme spolu online plnili všetky úlohy.
Boli sme skutočne rozmanitá skupina, či už vekovo alebo národnostne. Avšak všetci sme prechádzali podobnými situáciami a preto bolo jednoduché to spolu zdieľať. Ani koniec projektu náš nezastavil, a aj napriek tomu, že sme teraz všetci začali znova školu (väčšina z nás v iných krajinách) sme sa v Septembri stretli v Paríži na predĺžený víkend!
Keď sa na to pozriem spätne, vo vonkajšom svete by sme sa takáto skupinka asi nikdy dokopy nedali. Aj preto sú tieto projekty a aktivity skvelé! Často vás dajú dokopy s ľuďmi, o ktorých by ste ani nepovedali, že vo svojom živote chcete alebo potrebujete. A práve z týchto ľudí sa často stanú tí najlepší priatelia.
Samozrejme je mnoho ďalších ľudí, ktorí urobili tento celý rok nezabudnuteľným, avšak keby mám písať o všetkých, asi by to chvíľu trvalo. Dúfam, že vám môj príbeh niečo dal, alebo motivoval, tiež podniknúť podobné dobrodružstvo!
Lúčim sa s vami!
Hanka
