Volám sa Matej a strávil som rok vo švajčiarskej komunite zameranej na trošku nezvyčajné prehlbovanie vzťahov a ekológiu.
Tam som sa stretol so svojou skupinou dobrovoľníkov – boli sme len štyria a tak bol priestor otvorený pre skutočné intenzívne vzťahy.
Každé ráno začalo zdieľaním v kruhu, spevom pesničiek zo všetkých kútov sveta, hraním hier a rozdelením úloh na daný deň. V úlohách som si vždy niečo našiel – prerábanie interiérov, robenie dezertov pre hostí komunity, strihanie malinčia či šitie utierok pre našu kuchyňu.
Niekedy som nebol úplne spokojný s úlohami, najmä keď som mal čistiť kúpeľne po víkendovej akcii, ale to patrilo k našim úlohám a tak sme sa museli ako dobrovoľníci striedať. Všetci sme aj tak vedeli, že oproti toľkej zábave, ktorú sme zažili to vôbec nestojí za reč.
Veru tak, toľko osláv, tancovačiek so živou hudbou, akcií so stovkami ľudí, večermi v útulnej saune som nikdy predtým a ani potom nezažil. A to je presne to, čo si z mojej dobrovoľníckej služby odnášam – prémiové zážitky, ktoré sa na množstvo vyčistených záchodov vôbec nedajú prepočítať.
Nebol som jediný, tak nadšený z nášho pestrého života – Švajčiarsko je veľmi multikultúrna a bohatá krajina. Všetci štyria sme si našli svoje miesta, svojich ľudí…
Slovinka Ana hrávala na husliach a robila koncerty s komunitným remeselníkom, ktorý vedel fantasticky hrať na akordeón. Raz zorganizovala aj koncert na ktorom som mohol hrať Didgeridoo a arménsky Duduk, ktorý mi práve vo Švajčiarsku prirástol k srdcu.
Maďar Gergő po väčšinu svojho času trávil s Netflixom vo svojej izbe, ale takisto ako aj ja bol posadnutý elektrickým autom Tesla X ktoré sme si spolu niekoľkokrát prenajali a šli spolu na výlet k neďalekej rieke, do mesta či do pár kilometrov vzdialeného Rakúska. Vďaka Gergő-vi sme všetci chytali záchvaty smiechu z ktorých nás každý deň bolela hlava.
A nakoniec Melike, ktorú som nedávno navštívil v tureckom Izmire. Melike bola taká všehochuť a preto sme spolu mohli stopovať autá naprieč Švajčiarskom, navštíviť iné dobrovoľnícke projekty a komunity, ísť na Štedrý večer maľovať perníky s bezdomovcami či viesť nádherné rozhovory pri Bodamskom jazere, alebo na záhrade pri ohnisku.
To sme boli my – naša malá komunita dobrovoľníkov v spoločenstve Sennrüti. Zažili sme spolu veľa zábavy, ale aj veľa plaču a konfliktov. A to nielen v našich vzťahoch, ale aj s ostatnými členmi komunity. Na mieste, kde spolunažíva päťdesiat ľudí to tak chodí…je to veľká výzva, ktorá človeka naučí vidieť svet aj z pohľadu druhých.
Čo som si teda z mojej služby odniesol? Nezabudnuteľné zážitky, nejakú tú nemčinu a vreckové, množstvo nových zručností, vďaka ktorým som omnoho samostatnejším a teraz už dvojročný vzťah s mojou priateľkou… a omnoho viac. Ale možno je takisto dôležité spýtať sa, čo z mojej prítomnosti na programe mali druhí…
