Ako som v ten horúci augustový deň vystúpil po vyše jedenásť hodinovom lete na schodíky zaparkované pred lietadlom, nemal som v skutočnosti žiadnu predstavu, čo všetko môžem v ďalekej exotickej krajine očakávať.
Tisícky kilometrov od domova som jednoducho sníval o dobrodružstve môjho života. Zo snívania do reality ma vrátil nečakaný úder vlhkého vzduchu, ktorý sa ma snažil zatlačiť späť do lietadla. V nose ma pálil horúci vzduch a kvapky potu z ničoho nič vyrážali na povrch… Zem, ktorá ma takýmto spôsobom privítala, ku podivu neleží v tropických zemepisných šírkach Afriky, či Južnej Ameriky. Pristál som v krajine, odkiaľ podľa tvrdenia miestnych obyvateľov vychádza slniečko, v krajine s druhou najsilnejšou ekonomikou sveta – v Japonsku.
Opantaný neuveriteľným pocitom som sa nechal unášať plnoautomatizovanými a klimatizovanými halami letiska až ku pasovej kontrole. Asi nikdy nezabudnem na pobavenie japonského pasováka, keď som sa mu na jeho otázku, či rozumiem snažil odpovedať japončinou horšou ako bola jeho angličtina…
Náš tábor sa začínal až o deň neskôr, a preto som si musel nájsť prístrešok podľa slovensky ladeného rozpočtu. Po krátkej (dez)orientácii som zahliadol stánok turistických informácií a naložený batožinou som sa k nemu vybral. Milé a usmiate japonské slečny mi tu plynulou angličtinou pomohli. Fakt neviem, čo by som si bez nich počal.
Po ubytovaní som sa rozhodol poslať domov dôkaz o mojom šťastnom prílete a požiadal som recepčného, aby mi za poplatok poslal fax (zdalo sa mi to ako lacnejšia možnosť). Pán recepčný sa úslužne poklonil a na chvíľu zmizol vo vedľajšej miestnosti. Po pár minútach sa vrátil so znepokojeným výrazom na tvári… Vraj číslo, ktoré som mu dal, nefungovalo a mal som zavolať domov a zistiť, čo sa stalo. Myslel to fakt vážne? Na čo budem volať domov a potom ešte aj posielať fax? Postarší Japonec však mojej logike naklonený nebol, a tak to celé skončilo tak, že som mu vyplatil požadovaných tisíc yenov (asi 280 SK) za neúspešný pokus a bolo… V Japonsku jednoducho niekedy nefungujú tak, ako my Európania.
Náladu mi však zlepšil večerný výlet, kedy som si šiel pozrieť miestne budhistické chrámy, kúpil čosi na večeru a šup ho do postele. Prvý deň mi dal zabrať…
Na druhý deň ráno som sa vybral na šialenú cestu do mestečka Hanawa. Po približne 300 kilometroch a štyroch prestupoch (ehm, teda po piatich, lebo som sa raz pomýlil) som konečne vystúpil v Hanawe. Ako jediný cudzinec na okolí som musel budiť veľkú pozornosť. Pre Japoncov som so sebou vláčil neobvykle veľa batožiny. Kým ma dospelí ignorovali, deti sa nevedeli pohľadom na zvláštne vyzerajúceho turistu nabažiť (rozumej, stále si pri pohľade na mňa šuškali a chichúňali sa – čo som mohol, smial som sa tiež…).
Nasledovné týždne vo mne zanechali hlboké dojmy. Medzinárodný tábor dobrovoľníckej práce v Hanawe bol mojím prvým zážitkom tohto druhu. Náš projekt bol zameraný na pomoc pri organizovaní miestneho festivalu „Tóro“. Tóro sú veľké figúry vyrobené z bambusu a papiera, ktoré sa pripevnia o jednotlivé „plte“ a počas sviatočného večera sú ťahané po vodách miestnej rieky. A ľudia na tábore? Boli skvelí – prevažne európski „dobrodruhovia“.
