O možnosti účastniť sa projektov ESC som sa dozvedela ešte koncom strednej školy, kedy som sa spoločne so svojou dobrou kamarátkou prvýkrát vydala na týždňovú mládežnícku výmenu Erasmus+. Z projektu som prišla domov nakoľko nadšená, že som sa v to isté leto zúčastnila ešte jednej výmeny. Od toho momentu som vedela, že sa chcem zapojiť aj do projektu Európskeho zboru solidarity, ktorý je na rozdiel od výmen dlhodobejší a jeho prínos pre spoločnosť vnímam ako hodnotnejší.
Medzičasom som ale začala štúdium na vysokej škole a na projekty a podobné aktivity už nezvýšilo toľko času. Po vyše roku korony a štúdiu z domova sa v mojej hlave opäť zrodila myšlienka splniť si svoj sen a vydať sa na niekoľkotýždňové dobrodružstvo do zahraničia, konkrétne do Fínska.
Téma projektu ma hneď zaujala, bola o Fínskych tradíciach, práci s mládežou a v neposlednom rada o udržateľnosti a ekológii. Najmä ekológiu vnímam osobne ako veľmi dôležitú tému v súčasnom svete a vďaka tomuto projektu som stretla veľa ľudí podobne zmýšľajúcich, s ktorými som aj po skončení projektu ostala v kontakte.
Predtým než začal samotný projekt sme spoločne s dobrovoľníkmi a organizátorkami mali spoločný zoom call. Bolo veľmi príjemné sa takto vopred zoznámiť, predstaviť sa a vymeniť si základné info o sebe. Do Fínska som priletela dva dni pred projektom. Spolu s ďalšou účastníčkou zo Slovenska sme sa ubytovali na dve noci v Helsinkách, kde sme stretli ďalšie dve dobrovoľníčky z Francúzska a spoločne pochodili zákutia Helsiniek.
Nastal čas nastúpiť na vlak a vydať sa do Severnej Karélie, oblasti na východe Fínska, známej vďaka nádhernej prírode a svojim tradíciám. Nie nadarmo všade vo Fínsku obľubujú takzvaný „Karelian pie“, známe pečivo z ražnej múky.
Do nášho „venue“ sme prišli neskoro večer, takže sotva sme sa navzájom zoznámili, hneď sme sa ubytovali a išli spať. Ďalšie ráno totiž na nás čakal rušný deň. Po rannom teambuildingu sme nasadli na autobus, ktorý nás odviezol na farmu uprostred Fínskeho lesa. Čakal na nás workshop pečenia vlastného „Karelian pie“! A po workshope, ako je vo Fínsku zvykom, sme mali možnosť ísť do sauny. Nie však do hocijakej, ale do tradičnej dymovej, umiestnenej v malej stodole neďaleko rieky, ktorá poslúžila na otužovanie sa.
Druhý deň na nás čakal výlet do národného parku Koli. Obuli sme si svoje trackingové topánky a vyšľapali po strmých skalách, odkiaľ na nás čakal nádherný výhľad na štvrté najväčšie jazero Fínska. S týmto parkom sa spája množstvo legiend a mýtov, o ktoré sa s nami podelila naša milá sprievodkyňa.
Nastal deň tri. Dosť už bolo srandy, po tomto nadštandardnom privítaní, ktoré pre nás pripravila Fínska organizácia, bol rad na nás, aby sme prispeli aj my svojou prácou. Počas nasledujúcich dní nás rozdelili do viacerých skupín a každý deň sme sa striedali v druhu činnosti, ktorá pripadala na jednotlivé skupiny. Práce to boli rôzne, či už sa jednalo o vyznačovanie turistických ciest v miestnom lese, prácu s mládežou v neďalekom mládežníckom centre, varenie, písanie článkov na sociálne média či dokonca natáčanie hororu.
Hlavným cieľom našej dobrovoľníckej skupiny bolo dozvedieť sa viac o dávno zabudnutej Fínskej tradícií – Kekri. Kekri je oslava prechodu medzi letom a jeseňou, obdobím úrody a obdobím zimy. Je to obdoba nášho sviatku Všetkých svätých a amerického Halloweenu. Fíni verili, že nás prichádzajú navštevovať duše našich zosnulých blízkych. Súčasťou tohto sviatku je aj návšteva maskovaných návštevníkov, obyčajne v kostýme kozy. Títo návštevníci si vyžadujú byť pohostení, v opačnom prípade sa domácim vyhrážajú rozbitím ich pece. Tradícia Kekri však už vymiera a pamätá si ju už iba zopár ľudí v seniorskom veku. Tých sme ako dobrovoľníci boli navštíviť a vyspovedať. Koncom nášho projektu sme pripravili pre miestnych obyvateľov, najmä pre rodiny s deťmi, udalosť, ktorej cieľom bolo opäť obnoviť povedomie tohto sviatku a zároveň využiť túto udalosť ako príležitosť na lepšie zoznámenie sa s nami, dobrovoľníkmi z rôznych krajín Európy.
