Mexiko, ktoré sa nebojí farieb ani čili papričiek

09.10.2017 17:33 Tábory zahraničie
Mexiko – krajina, ktorá môže byť právom hrdá na svoju zaujímavú históriu, úžasnú krajinu a neuveriteľne milých obyvateľov. Mexiko – krajina, ktorá sa nebojí farieb, krajina, ktorá je plná otázok, na ktoré je občas priam nemožné nájsť odpovede.
Mexiko – krajina, ktorá môže byť právom hrdá na svoju zaujímavú históriu, úžasnú krajinu a neuveriteľne milých obyvateľov. 
Mexiko – krajina, ktorá sa nebojí farieb, krajina, ktorá je plná otázok, na ktoré je občas priam nemožné nájsť odpovede... 
Nebolo pre mňa jednoduché zhrnúť celý môj zážitok na kúsok papiera. Možno práve preto, že podľa mňa nestačí čítať, ale treba vidieť, skúsiť a hlavne zažiť... 

Moja cesta sa začala v susednom Rakúsku, vo Schwechate. Letela som do Mexico City s prestupom vo Frankfurte. Nemusím sa asi veľmi rozvádzať o tom, ako ma bolel celý človek po celom dni cestovania. K tomu sa pridal časový posun a chaos na letisku v Mexico City. Taký bežný Slováčisko asi pocíti menší kultúrny šok už po prílete, ale po dvoch - troch dňoch sa z toho určite dostane. A je dosť možné, že sa mu pohodový prístup Mexičanov zapáči. 

Nie je nič neznáme, že Mexičania si na čas rozhodne pozor nedávajú. Je tam úplne bežné, že na stretnutie meškajú 15-30 minút a ešte na Teba prekvapene zízajú, ak sa opýtaš, či je všetko v poriadku, keď meškali. Tiež som si všimla, že mi boli schopní nasľubovať hory-doly (večná odpoveď „síííííí“), ale „skutek utek“. Mexickí vedúci na kempe sa nám to snažili vysvetliť nielen ich pohodovým prístupom ku životu, ale aj snahou Mexičanov byť za každých okolností slušní – aj keď si nie sú celkom istí, že danú vec zvládnu, radšej všetko sľúbia s úsmevom na tvári akoby mali niekoho zarmútiť. 

Prvú vec, ktorú som si pri „kempovaní“ v Mexiku uvedomila, bolo, že samotná práca nebola až taká dôležitá ako interkultúrny dopad na komunitu, v ktorej sme pôsobili. Stretla som sa s mnohými ľuďmi, z ktorých mnoho pôsobilo riadne nebezpečne, ale v skutočnosti to boli veľmi milí ľudia. Bola som milo prekvapená, že náš táborový dom bol neustále plný dedinčanov (hlavne detí, ktoré boli neuveriteľne zvedavé). V infosheete, ktorý som dostala pred vycestovaním, bolo až podozrivo presne naplánované, koľko hodín sa malo pracovať a presne popísaný projekt, na ktorom sme mali pomáhať. To bolo síce pekné, ALE vzhľadom na to, že v mexickej kultúre sa všetko mení na poslednú chvíľku, neprekvapuje, že sa „last minute“ korekcie dostali aj sem. 

ÁNO, práca môže byť úplne iná ako bola naplánovaná, ALE ako som už spomínala, interkultúrny dopad na komunitu je omnoho dôležitejší ako zopár „papierov“, ktoré sme dostali. Takto sa nás snažili motivovať vedúci. Viedli nás k otvorenosti a akceptácii rozdielov kultúr a možno aj vďaka tomu to všetko nakoniec dopadlo na výbornú. 

Pracovali sme na miestnej strednej škole – organizovali sme rôzne workshopy, besedovali sme s deťmi (udivila ma výnimočná slušnosť študentov voči učiteľom, ale aj hosťom – nám). Moji spolubojovníci boli z rôznych krajín (zo Severnej Ameriky, Austrálie, Európy i Ázie). Spolu sme precestovali veľa zaujímavých miest a ochutnali kopec „štipľancov“ (na ten pocit bezmocnosti po tom, čo som si dala syrovú placku s omáčkou, pričom mi nikto nepovedal, že každá príloha na stole štípala horšie ako naše feferónky zmiešané s čiernym korením, nezabudnem! A oni sa namiesto ratovania spolu s domácimi z chuti na mojom „predstavení“ smiali). 

Musím priznať, že všetci táborníci sme si veľmi rýchlo privykli na typickú mexickú pohodičku. Už po pár dňoch sme chodievali všade neskoro a nikto nám nič nezazlieval. Usmiate tváre potomkov pôvodného obyvateľstva ma hriali pri srdci ešte dlho po tom, čo som sa vrátila domov na Slovensko.

Ivana (23)
Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.
Vlastné nastavenie cookies
Oboznámiť sa podrobnejšie