Dizajn bez n%c3%a1zvu

Talianska „presnosť“ a pohostinnosť alebo moje zážitky z workcampu

10.10.2017 12:17 Tábory zahraničie
Vždy som vedela, že Taliani sú strašne nedochvíľni a počas celého campu som sa v tom len utvrdzovala. 
Workcampu som sa toto leto zúčastnila po tretíkrát, prvý raz som ho absolvovala na Slovensku, po druhýkrát som sa vybrala do španielskeho Katalánska a teraz som sa rozhodla pre Taliansko. Keďže Taliansko je mojou srdcovou záležitosťou a taliančinu som sa začala učiť pred dvomi rokmi a veľmi sa mi to zapáčilo, mojou jedinou požiadavkou na camp bolo niečo, kde by som si aspoň trochu precvičila svoje základné znalosti a trošku sa zdokonalila. Hoci som si prihlášku podala takmer v hodine dvanástej, baby z Inexu boli veľmi zlaté, pretože sa im nakoniec podarilo zohnať workcamp ako šitý na mňa. Práca s postihnutými ľuďmi z miestnej komunity malebného Piemontu, kde sa vyžadovala minimálna taliančina.Neváhala som ani minútu.

Všetko bolo ideálne, ešte pred campom som sa dohodla s vedúcim, že sa stretneme na vlakovej stanici v malom mestečku pri Miláne krátko po dvanástej v nedeľu. Na miesto som dorazila bez problémov, no nikto ma tam nečakal. Okej, rozhodla som sa teda počkať. O druhej som im skúsila zavolať, čo a ako, či na mňa náhodou nezabudli. Avšak operátor mi oznamoval, že číslo je deaktivované. Volala som teda organizácii do Ríma, no v nedeľu mi to tam pochopiteľne nikto nedvíhal. Skôr ako som zavolala do nášho slovenského Inexu, mobil sa mi vybil. Stále som však mala adresu a tak som sa miestneho taxikára (samozrejme po taliansky:-D) spýtala, či by ma tam mohol zaviesť. Išlo o malú dedinku, cca 60 obyvateľov, no keď sme tam dorazili, čakalo  na mňa nemilé prekvapenie. Hľadali sme totiž dom číslo 5, no na danej ulici boli len domy číslo 4, 6 a 7. Začalo sa pomaly stmievať a ja som nevedela, kam sa v malej dedinke uchýlim na noc. Poprosila som teda taxikára, či by ma neodviezol späť do mestečka, že tam si už nejaký hotel nájdem. On bol však taký milý, že mi navrhol, aby som išla na noc k nemu a jeho rodine. Keby mi niekto pred týždňom povedal, že ja pôjdem na noc prespať k miestnemu talianskemu taxikárovi a jeho manželke, asi by som ho vysmiala. No za daných okolností mi toto riešenie prišlo ako ideálne a ja som nadšene súhlasila. On si ešte predtým zavolal domov, kde manželke vysvetlil, že sa ma nikto nemusí báť, lebo som milé dievča z východoeurópskeho Československa, ktoré navyše hovorí po taliansky:-D. Jeho rodina ma privítala naozaj ukážkovo, spoločne sme sa navečerali a porozprávali (moja taliančina sa začala v takejto núdzovej situácií zlepšovať míľovými krokmi). Večer som zavolala domov priateľovi (rodičom ani náhodou) ako sa veci majú a on hneď na to zmobilizoval slovenské baby z Inexu (v nedeľu v noci!!), ktoré ma obratom kontaktovali, dali mi iné číslo na ďalších vedúcich, ktoré bolo našťastie aktívne. Ešte pred polnocou teda po mňa Taliani prišli a odviezli ma na to hľadané miesto.

Bola som strašne zvedavá, kde sa bude dom číslo 5 nachádzať. Samozrejme, nešli sme do dediny, ktorá bola na infosheete označená za miesto nášho ubytovania, bývali sme o tri dediny ďalej, a dom číslo 5 bol dom, ktorý stál na začiatku lesíka, no toto bolo miesto vykonávania práce a nie miesto ubytovania. 

Vždy som vedela, že Taliani sú strašne nedochvíľni a počas celého campu som sa v tom len utvrdzovala. „Ráno sa ide do práce o ôsmej“ vraveli, avšak auto, ktoré nás tam vozilo prichádzalo každý deň po pol deviatej. „Obed máme o dvanástej“ čo v preklade znamená: „Pred jednou sa nenajeme.“
Aj tak to však bol môj najlepší workcamp. Taliani sú strašne dobrosrdeční a prajní ľudia. Každý deň sme sa najedli do prasknutia. Jedlo je pre nich sviatok, ktorý si treba patrične vychutnať, čo na tom, že sa večeria aj o desiatej večer. V tomto campe som spoznala samých úžasných ľudí, okrem množstva Talianov aj dobrovoľníkov  z Anglicka, Španielska, Ruska, Turecka, ba aj z Nigérie. Nadviazala som skvelé kontakty a podozvedala som sa o každej kultúre také veci, ktoré by som nenašla v žiadnej knihe a v nijakom filme. Už som sa s novými kamarátmi dohodla, kedy ich prídem navštíviť do Manchesteru, Ankary, či Malagy, oni sa naopak tešia na výlet do Bratislavy. 

Predošlý workcamp mi napríklad pomohol dostať sa na Taiwan, keďže Taiwanka sa stala mojou najlepšou kamarátkou a mňa v Bratislave navštívilo takisto pár cudzincov, ktorých som spoznala v Španielsku.

Tento workcamp mi ďalej pomohol pochopiť, aké náročné, ale zároveň naplňujúce je pracovať s postihnutými ľuďmi. Niektorí mali postihnutie menšie, dokonca sme si mysleli, že postihnutí vôbec nie sú, iní na tom boli horšie, no aj napriek tomu si od tejto doby nesmierne vážim prácu všetkých vychovávateľov, či učiteľov, ktorí sa takýmto osobám venujú, pretože to nie je práca od ôsmej do štvrtej a potom voľno. Je to práca dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Práve oni nás naučili, ako pristupovať k osobám trpiacimi rôznymi poruchami, ich cenné rady dokázali náš pobyt spríjemniť a tak sme si mohli všetci užiť kopec srandy a dobrej nálady. Taliančina sa mi v takomto prostredí miestnej komunity naozaj zišla a môžem zodpovedne prehlásiť, že som urobila väčší pokrok, ako na kurze na Slovensku. 

Takisto som si naplno vychutnávala nádherné prostredie vidieckeho severného Talianska, kde bol camp umiestnený. Malebné vinice striedali úhľadne upravené polia a nádheru tohto všetkého zvýrazňovali dobové kostolíky a ošarpané domčeky dedinčanov. Jeden deň sme sa vybrali na celodenný výlet do Turína, no musím povedať, že vidiek a jeho krásy ma oslovili oveľa viac ako priemyselné mesto.
 
Tento workcamp vo mne zanechal veľa krásnych spomienok, priniesol mi nových kamarátov, s ktorými som takmer v každodennom kontakte a takisto ma naučil presne to, čo by ma nebola naučila žiadna škola, jedine táto škola života. To, že Taliani sú nedochvíľni a nezorganizovaní na 100% mi nakoniec vôbec neprekážalo, pretože to vyvážili svojím dobrým srdcom a správnym prístupom k životu. Na to, aby bol niekto poriadny a presný, sme tu predsa my Slováci a takisto naši Inexáci, ktorým sa chcem veľmi poďakovať za túto príležitosť a takisto aj za moju záchranu, pretože nebyť nich, nemohla by som sa s nikým podeliť o všetky tieto veselé zážitky.   

Zuzana (21)