Pri hľadaní workcampu som mala jasnú víziu. Byť v prírode s milými podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, odrezaná od sveta a reality. Preklikala som rôzne tábory a viacero z nich ma zaujalo, ale keď som narazila na tábor v odľahlej talianskej doline Val Codera, ďalej som už nehľadala. Po pozretí si fotiek na googli som zostala bez slov a hneď som začala vypĺňať prihlášku. Po zistení, že ma prijali, som nedočkavo čakala na leto, zvedavá na nové dobrodružstvo.
Stretlo sa nás nakoniec iba 7 dobrovoľníkov z Talianska, Belgicka, Poľska, Ruska, Maďarska a Slovenska. Malo nás byť 10, ale traja na poslednú chvíľu z rôznych dôvodov svoju účasť zrušili. Cesta do našej cieľovej destinácie bola trochu neobvyklá na workcamp pomery. Našťastie sme dostali dobré inštrukcie o tom, ako sa zbaliť. Vo vlaku sme sa stretli s miestnym dobrovoľníkom Marcom, ktorý nás priviedol turistickou trasou až do cieľa. Je to dvojhodinová túra (za normálnych okolností) celkom náročným terénom. My sme mali na sebe navyše ťažké ruksaky, do toho bolo 35 stupňov a neminula nás ani letná búrka. Z plánovaných dvoch hodín boli skoro štyri, ale krásne výhľady a šťastie z príchodu do cieľovej dediny Codera stáli za to. Keďže sme prišli práve včas na večeru, nikto sa nesťažoval. Problém dovozu surovín do tejto odľahlej lokality riešia na rozdiel od tatranských nosičov helikoptérou. Celkovo sa o naše žalúdky starali miestni veľmi dobre. Pochutili sme si aj na tradičnej talianskej pollente pripravenej vo veľkom kotli nad ohňom.
Okrem najväčšej dediny Codery sa nachádza vo Val Codere pár ďalších malých dediniek s tradičnými kamennými domčekmi. A keď miestny povie dedina, myslí tým aj iba zopár domov. Pár dní sme strávili v jednej takejto ‘dedinke’ v ktorej je asi 7 domov. Bývali sme v dome, v ktorom nebola ani teplá voda, ani elektrina. Večery pri sviečkach však majú niečo do seba. Kúpali sme sa vo sviežom alpskom potoku, čo po práci v teple na poli padlo dobre.
Aby som spomenula aj ‘work’ časť tohto workcampu, našim cieľom bolo hrabanie a hromadenie pokosenej trávy z polí, na ktorých sa kedysi pestovali zemiaky. Taktiež sme upravovali chodníky a uličky, trhali burinu z kamenných múrov, alebo pomáhali v kuchyni. Vrámci 10 dňového workcampu sme mali jeden oficiálne voľný deň (kvôli častým búrkam bolo voľna trochu viac). Využili sme ho výletom ďalej do doliny a výstupom na kopec, na ktorom sa nachádzala vo výške 1900m.n.m útulňa so skvelým vybavením. Celkovo je táto dolina málo známa a nenavštevuje ju veľa turistov, takže bola útulňa voľná a mali sme ju pre seba.
Som veľmi vďačná za príležitosť spoznať toto krásne miesto a pomôcť mojím malým kúskom miestnej komunite. Bez Inexu by som sa o tomto mieste určite nedozvedela a nespoznala skvelých ľudí, s ktorými sme si vytvorili nezabudnuteľné zážitky.
Andrea Srnáková
