Vždy bolo mojím snom spojiť skauting s dobrovoľníctvom, preto bol workcamp rozhodne tou najlepšou voľbou. Kvôli veku som si vybrala Francúzsko, ktoré mi do tejto skúsenosti nebolo bohvieako sympatické, no francúzsky vidiek dokáže očariť aj toho najzatvrdlejšieho odporcu. Moje (žiaľ len) tri najlepšie týždne života som prežila v malebnej dedinke Laguepie, kde sa nachádzala farma so stanovým táborom pre dobrovoľníkov.
Hneď v prvý deň sa premenila na multikultúrne miesto, čo sa týka národnosti bolo tam z každého rožku trošku – Američan, Taiwančanka, Belgičanka, Taliani, Angolci, Turci, Nemci, Ukrajinci, Estónci…ja Slovenka…a samozrejme dominovali domáci Francúzi. Každý priniesol so sebou prirodzene aj časť svojej kultúry, takže z toho vznikla naozajstná exotika. Našu medzinárodnú 15-člennú tínedžerskú skupinu viedli dvaja blázniví lídri, ktorí nás už na konci nemohli ani cítiť (rovnako ako ja francúzske bagety). Okrem nás sme považovali za super parťákov aj ďalších 20 francúzskych rovesníkov, tiež krátkodobých dobrovoľníkov, s ktorými sme trávili väčšinu času. No a komplet celé obsadenie tábora dotvárali úžasní dlhodobí dobrovoľníci, s ktorými sme si vytvorili veľmi blízky vzťah, takže okrem práce s nami dobrovoľne zostávali počas celého dňa.
Prvé dni boli čisto spoznávacie, všetci lídri nám vysvetľovali priebeh celého tábora a hrali sme kopec zoznamovačiek. Nebol problém v ostýchavosti alebo hanblivosti sa vzájomne zoznámiť, ale vôbec nikto si nevedel zapamätať všetky cudzie mená. Ráno sme sa pretekali, kto sa skôr zapíše na prácu, keďže sme si ju na každý deň vyberali na základe systému, kto prvý príde, ten prvý melie. Mohli sme si vybrať medzi: práca v záhrade, murárska práca, tvorba dekorácie, služba v kuchyni a rôzne dizajnérske úpravy, samozrejme, ku každému typu sa mohol prihlásiť iba určitý počet ľudí. Najlepšie boli pravidelné kuchynské služby- plná kuchyňa ľudí, naplno hudba, kecanie pri varení a úžasná pozitívna atmosféra. Vždy sme sa na začiatku týždňa dohodli na poobedňajšom programe na celý týždeň, takže sme sa nikdy nenudili a aktivity boli naozaj pestré. Keď tak spomínam, bolo toho hojne, napríklad kúpanie v rieke s dedinskými domácimi, celodenný výlet do historického mesta Albi, pizza party (pizzu robili výlučne Taliani, nikoho iného k tomu nepustili) a filmové večery francúzsky dabing nás zahraničných moc nepotešil.
Nezabudnuteľný bol hlavne kanoe výlet, na ktorom sme robili všetko, len nie sa loďkovali. Viete si to predstaviť, keď 17-ročných pustíte na vodu -> zhadzovanie z člnov, špliechanie na všetky strany a dokonca sme sa všetky dvojice s vlastným kanoe vyštverali na kopček, odkiaľ sme sa spúšťali ako na tobogane až do vody.
Nuž každý sme niečím špecifický a ja som len srdečne vďačná INEX-u za možnosť pocítiť tieto medziľudské/medzinárodné rozdiely na vlastnej koži. Choďte určite do toho, ale pozor, dobrovoľníctvo je silne návykové!
Petra (2013)
