Keďže ma to už dlhšie ťahalo na sever Európy, vybrala som do svojej prihlášky vyhovujúce workcampy a finálny výber padol na Nórsko. Po počiatočnej radosti z novej cesty ma ale prepadol strach, pretože miesto môjho pobytu mala byť malilinká dedinka zastrčená hlboko v nórskej divočine a ja som veľmi rýchlo zistila, že len dostať sa tam bude veľká výzva. Uvedomila som si však jednu vec – že už samotná cesta naozaj je súčasťou dobrodružstva a že zoceľovanie sólo cestovateľky začína oveľa skôr ako je uvedený dátum začiatku campu.
Na miesto pobytu som nakoniec dorazila pomerne hladko a zvládla som to celkom sama. Auto – lietadlo – autobus – vlak – vlak č. 2 – auto – voilá som na mieste! Dedinka Jossasen, zašitá v horách neďaleko Trondheimu je komunitným miestom, kde spolu žijú ľudia s mentálnym postihnutím a ľudia zdraví. Radí sa medzi komunity tzv. camphill movement, čo znamená špecifický rovnocenný prístup ku hendikepovaným, z ktorého majú prospech obe strany. Ľudia v dedinke sa venujú ručnej výrobe zápisníkov, keramiky, divadlu či hudbe, ale čo bolo pre nás hlavné – starajú sa o malú farmu.
Úloha nás ôsmich dobrovoľníkov (okrem mňa z Ruska, Španielska, Fínska a Česka) spočívala práve v manuálnej práci na farme. Počas dvoch týždňov sme postavili jeden drevený most do stodoly, vyčistili a natreli vápnom jeden obrovský kravín, natreli omietku a strechu jedného domu a oplotili dve jazierka, aby sa do nich nedostali voľne sa pasúce kravy. Nebudem vám klamať – práca to nebola vôbec ľahká. Špinu a vápenný prach som mala vo vlasoch, v ústach, v očiach, v nose, kravský zápach tak prilepený na koži, že mám občas pocit, že ho stále cítim. Ale to, že si tým človek vyčistí hlavu nemohla byť väčšia pravda! Tie dva týždne nás netrápilo absolútne nič. Iba hustota vápna a to, či nejdeme neskoro na popoludňajšiu kávu.
Ľudia boli úžasne milí. Nie len vo vnútri našej dobrovoľníckej skupinky, kde sme sa stali skutočnými kamarátmi, ale aj ostatní v dedine. Žili tam ako jedna veľká rodina, zároveň mal každý dosť priestoru na vlastné záujmy a čas pre seba.A aby idylka bola ešte gýčovejšia, to všetko samozrejme v objatí majestátnej nórskej prírody! Okrem túr a prechádzok, chytania rýb a bielych nocí, bolo najväčším zážitkom plávanie v divokom vodopáde uprostred lesov, kde bola voda taká ľadová, že sme z nej vychádzali celkom fialoví.
Za tri týždne svojho nórskeho výletu som prekonala mnohé výzvy a posunula si mnohé limity. Presvedčila som sa, že cestovať kamkoľvek naozaj zvládnem sama, že dokážem pracovať oveľa ťažšie ako som si myslela, že ako vysokoškoláčka nebudem nikdy ponižovať manuálnu prácu. V medzinárodnom kolektíve som sa naučila veľa nových vecí o ostatných národoch a kultúrach, zároveň ešte viac o tej vlastnej. Zistila som, že aj mentálne postihnutí môžu byť priatelia a veľa zdravého naučiť. Nikdy by som si nebola myslela, že v drevenej chatke bez tečúcej vody, uprostred lesov a za neustáleho bučania kráv mi nebude chýbať vôbec nič a odchádzať budem so slzami v očiach.
Volám sa Klára, mám 23 rokov. Som študentkou Palackého Univerzity v Olomouci, kde momentálne dokončujem štúdium anglickej filológie a divadelnej vedy. Dlhé vysokoškolské prázdniny (občas aj semestre) som sa vždy snažila využiť na cestovanie, ktoré je mojou veľkou vášňou. Jedno leto som s mamou obišla celé Taliansko, ďalšie leto som bola au-pairkou v Anglicku, jeden semester som bola erasmáčkou v Nemecku, no a to posledné leto som sa rozhodla byť dobrovoľníčkou v Nórsku. Každá z týchto skúseností mi dala vždy nových kamarátov z nových krajín, úžasné zážitky a spomienky. Dobrovoľnícky kemp odporúčam každému, komu aspoň občas vŕta v hlave: všade dobre, prečo byť doma? 😉
Klára Hešková (dobrovľníčka na workcampe v Nórsku 2017)
