Kvôli mojej univerzite nemám veľa možností, ako cestovať cez semester, preto som si povedala, že leto chcem stráviť celé v zahraničí. Vybrala som si viacero workcampov, ale všetky mali podobné to, že sa jednalo o sociálnu prácu. Bola to buď práca s deťmi, alebo s handicapovanými ľuďmi. Poslala som si 4 prihlášky a pár dní na to, mi prišla odpoveď, že ma zobrali na môj druhý workcamp v poradí. Povedala som si, že na začiatok vyskúšam niečo bližšie, tak som si vybrala Nemecko. Nemecko mám rada, pomyslela som si, že je čas oprášiť nemčinu, ktorú som sa učila na strednej toľké roky. Popravde som si nebola istá do čoho idem a o INEX-e som toho veľa nevedela. Ale moja túžba po cestovaní a po tom, vyskúšať niečo nové bola silnejšia, než strach z neznámeho.
Od detstva som mala problém s koktavosťou a pred rokom som absolvovala kurz Novej Mluvy, kde som sa učila rozprávať odznova. Znie to absurdne, pretože mám 21 rokov a učila som sa rozprávať odznova ako malé dieťa. Ale áno, je to tak. Je to totiž jediná možnosť, ako sa z koktavosti vyliečiť. Učili sme sa postupne slabiky, krátke básničky, až nakoniec celé vety. Tento kurz trval približne pol roka a bol veľmi intenzívny. Odvtedy som sa rozhodla, že si začnem plniť svoje sny, ku ktorým cestovanie a spoznávanie nových ľudí jednoznačne patria. Pretože predtým, by som niečoho takého nebola schopná. Bála som sa, že sa o seba v zahraničí nebudem „vedieť postarať“. Pretože pre koktavého človeka je problém aj vypýtať si lístok na autobus, nie to ešte zoznamovať sa s novými ľuďmi a pracovať s deťmi. Bola to pre mňa veľká challenge, ale vedela som, že do toho chcem ísť. Môj workcamp bol skvelý, pretože to nebola práca, ale skôr zábava.
Stretlo sa nás 11 mladých ľudí, všetci sme mali okolo 20 rokov. Bývali sme v ubytovni nemeckého červeného kríža v malom mestečku Wangen pri Bodensee, na juhu Nemecka. Naša práca spočívala v tom, že sme sa hrali s deťmi na detskom dennom tábore. Boli sme rozdelení do 4 stanovíšť, podľa toho, čo nás bavilo. Ja s Lilly, to je kamarátka z Maďarska, ktorú som tam spoznala, sme boli v cirkuse. Deti nacvičovali predstavenie, s ktorým potom vystupovali v meste a pred rodičmi. My sme im pomáhali, alebo sme mohli vystupovať s nimi. Každý deň sme boli s deťmi cca 6 hodín a poobede sme mali voľno. Mali sme k dispozícii dodávku a mohli sme chodiť na výlety. Okolie Bodensee je krásne, boli sme často niekde v prírode. Jazdievali sme do Álp do Rakúska, iný deň sme išli do Zurichu vo Švajčiarsku. Každý deň sme niečo podnikli. Od kukuričného labyrintu, cez jazdu lanovkou po Alpách, plavbu loďou po Bodensee až po nákupy v nemeckom Lindau. Na tábore boli aj nemeckí vedúci, ktorí boli v našom veku, takže piatky a víkendy sme trávili čas s nimi a hrali sme spoločenské hry alebo sme iba kecali pri víne a tancovali. Druhý týždeň sme pracovali na hrade v malebnom prostredí Álp, kde mali deti svoj stredoveký program. Hrali dobové hry a vytvárali si kostými, chlapci spolu bojovali o to, kto bude kráľ. Dievčatá si šili šaty a plietli čelenky.
Stretli sme sa naozaj skvelá partia. Vybudovali sme si hlboké priateľstvá, ktoré trvajú doteraz. Sme od seba ďaleko, ale máme skupinu na WhatsAppe a stále sme v kontakte. Dohodli sme sa, že sa cez leto uvidíme a pár ľudí sa aj navštívilo medzi sebou. Môj workcamp bol úžasný. Nemecká organizácia a presnosť v kombinácii s energiou mladých ľudí mi priniesla nezabudnuteľné zážitky a cenné skúsenosti do života. Boli to síce iba dva týždne, ale tak nabité dva týždne, že som sa z Nemecka vrátila zase o niečo šťastnejšia.
Júlia Behrová
