Na workcamp do francúzskeho mestečka Luz-Saint-Sauveur nás zaviala náhoda. Alebo osud? V každom prípade, kým sme sa aj s kamoškou Aďkou zmobilizovali a začali podávať prihlášky, náš pôvodný výber sa značne scvrkol a Luz sme si nechali na treťom, poslednom mieste, s tým, že hádam sa predsa len dostaneme do tej Litvy. Nevydalo, ale nič lepšie sa hádam stať nemohlo.
Do tejto malebnej dediny na konci sveta, či presnejšie uprostred Pyrenejí na juhu Francúzska blízko španielskych hraníc, sme prešli dlhú cestu všetkými možnými dopravnými prostriedkami. Na miesto určenia sme sa dostali až večer a moje prvé dojmy boli hlavne zmätok a únava. Už na druhý deň sme sa však viac zoznámili s ostatnými dobrovoľníkmi zo Španielska, Francúzska, Turecka, Ruska, Belgicka a Bangladéša, takisto ako aj s našimi troma lídrami – dvaja boli z Francúzska a jedna zo Španielska.
Naša skupinka bola pomerne jazykovo rôznorodá, keďže niektorí ľudia hovorili len francúzsky, niektorí len anglicky, ale postupne sme sa všetci dorozumeli ako sa dalo – rukami-nohami, náhodnými slovíčkami, či zmesou jazykov, najčastejšie francúzsko-anglicko-španielskou. Treba spomenúť, že slovenčina mala tiež celkom úspech, aj keď nie až taký ako španielčina (keďže Španieli boli štyria).
Práca ma naozaj bavila. Veď kedy inokedy by ma niekto pustil k miešačke, či mi s dôverou vložil do ruky kladivo? Opravovali sme miestnu kultúrnu pamiatku – „lavoir“ – ktorá síce možno nepatrila k životne dôležitým budovám v meste, ale mala v sebe kus histórie, ktorý sme mohli zveľadiť pre miestnych ako aj pre turistov. Vo voľnom čase boli možnosti naozaj neobmedzené. Často sme chodili do miestneho parku, kde sme zahrali množstvo hier (od úvodných zoznamovačiek, cez Dobble, Loup-garoux až po medzinárodné UNO), či len tak sedeli, chodili po slackline alebo sa rozprávali.
Párkrát sme vyšli aj na výlety do hôr, v Pyrenejách predsa len nie ste každý deň a vodopády, strmé kopce, úzke cestičky, či dych berúce výhľady boli naozaj nezabudnuteľné. A to ani nespomínam, ako sme občas nevedeli, kde sme, spievali po ceste alebo pochodovali tri hodiny namiesto jednej a pol. Dobre padla aj návšteva miestnych kúpeľov (ktoré sme ako ťažko pracujúci dobrovoľníci pre mesto mali zadarmo), či čľapkanie v ľadovej rieke a na kúpalisku.
Ďalším zážitkom boli pre mňa aj moje narodeniny, ktoré som pôvodne chcela nechať prešumieť bez rozruchu, ale akosi sa mi to nepodarilo. Keď o polnoci vtrhla do našej izby bláznivá skupina ľudí hulákajúca „Hepy bŕzdej“, nemohla som sa nebaviť a nakoniec som zažila naozaj nezabudnuteľný narodeninový deň.
Každý kemp je iný a preto ťažko opísať tú mozaiku osobností, interného humoru, každodenných udalostí a špecifických okamihov bez toho, aby ste tam boli. Za seba však môžem povedať, že ako skúsenosť mi tento konkrétny dal naozaj veľa a určite neľutujem, že som sa tam vybrala.
Dominika (20)
