Počas leta 2023 som sa po prvýkrát zúčastnila zahraničného dobrovoľníckeho projektu. Spoločne s mojou kamarátkou a ďalšími mladými ľuďmi z Francúzskej Guyany, Španielska, Francúzska, Talianska, Srbska a Ruska sme sa rozhodli pomôcť so zveľaďovaním Château de Ham vo Francúzsku. Počas troch týždňov som spoznala úžasných ľudí z rôznych kútov sveta, naučila sa zopár slov po francúzsky, srbsky a španielsky a zistila som, že kopanie jamy vie byť dosť veľká sranda.
Svoje letné prázdniny som chcela stráviť niečím užitočným, no a keďže rada cestujem, tak som sa rozhodla pre dobrovoľníctvo. Akonáhle som zistila o možnostiach, ktoré INEX ponúka, neváhala som sa prihlásiť. S kamarátkou sme chceli ísť najmä do Francúzska či Nemecka a vďaka veľmi milej komunikácii a radám od pracovníkov INEXu, sme sa zúčastnili projektu v dedinke Ham.
Naša cesta začala o piatej ráno na letisku vo Schwechate. Ranným letom sme sa dostali do Paríža a potom vlakom TGV na miesto stretnutia. Odtiaľ nás autom odviezli do kempu, kde sa celé naše dobrodružstvo začalo. Ako to býva vždy pri novej skúsenosti, po hodinke som už chcela ísť domov. Ukázali nám stany, v ktorých budeme spať, našu dočasnú kúpeľňu a kuchyňu. Priznám sa, na prvý pohľad som vôbec ohromená nebola. Ako človek, ktorý si dáva veľmi záležať na čistote svojho okolia a svojich vecí, som si myslela, že si na zdieľanie kúpeľne a stanu nezvyknem. A vlastne som si ani nemusela. Väčšinu času sme trávili prácou, výletmi alebo hraním hier.
No a ako teda vyzeral náš deň? Cez týždeň sme odchádzali z kempu okolo deviatej, takže bolo iba na nás, kedy vstaneme aby sme sa stihli naraňajkovať a pripraviť na prácu. Naša cesta k hradu zabrala iba minútku, keďže bol hneď v našej blízkosti. Rozdelili sme sa do tímov a na čele s vedúcim, sme sa pobrali do práce. Niekedy sme rezali drevo, pribíjali klince, zametali schody, plevali burinu, sypali piesok alebo kopali jamu ku skrytému vchodu. Na začiatku som sa obávala, že práca bude až moc fyzicky náročná, no viacej mýliť som sa nemohla. Doobeda sme pracovali zhruba dve a pol hodiny, medzi ktorými sme mali prestávky. Vedúci vždy nám vždy starostlivo vysvetlili čo a ako máme robiť a taktiež sa zapájali do práce. Neboli to ľudia, ktorí nám pomáhali lebo musia, ale aktívne sa podieľali na prestavbe hradu a tiež na podujatiach v jeho priestoroch. Po práci sme sa naobedovali v kempe a mali poobedňajšiu siestu. Tú sme vyplnili hraním hier, rozprávaním sa alebo sme mohli ísť poobzerať okolie. Poobede nás ešte čakalo trochu práce a neskôr oddych a večera. Každý deň sme mali aj úlohy, ktoré sme v skupine po troch museli splniť, napríklad pomáhanie pri varení jedla, umývanie stanov, nakladanie do umývačky alebo jednou z možností bolo aj voľno.
Cez víkendy sme chodili po rôznych výletoch. Navštívili sme mestá ako Paríž či Amiens, prebehli sme sa po pláži a kúpali sa v Atlantickom oceáne, prešli sme múzeá, zoo ale aj zámky, ktoré vyzerali akoby boli vystrihnuté z Harryho Pottera. A to všetko počas troch týždňov.
Nebudem klamať (a viem, že to bude možno znieť klišé), ale tieto tri týždne zmenili môj pohľad nie len na svet, ale aj môj život. Spoznala som mladých ľudí, s ktorými som ešte stále v kontakte, a spoločne s nimi som navštívila úžasné miesta a pomohla s renováciou zámku. Aj keď polovica ľudí hovorilo v kempe iba po francúzsky, čo bol dosť problém, keďže som im nerozumela, hneď sme našli spoločnú reč a naučili ma aj novým slovám.
Doteraz mám stále v pamäti ako som volala v prvý deň rodičom a povedala im, že idem hneď domov. Keby som tak urobila, prišla by som tým o doteraz jedny z najlepších chvíľ v mojom živote. Našťastie sa to nestalo. Ešte aj teraz, keď si na tábor spomeniem, nahrnú sa mi slzy do očí. Nie však smútku, ale šťastia. Šťastia z toho, že mám taký úžasný a cenný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem a hlavne ani zabudnúť nechcem.
Tereza Komáčková (2023)