Island- severská krajina, ktorá ma lákala už od čias štúdia na vysokej škole. Cestovateľské plány mi v lete 2009 nevyšli, ale môjho sna som sa nechcela vzdať. Prešla jeseň a v zime 2010 zasiahla náhoda. Cestou z túry sme v aute počúvali rádio a zrazu som zbystrila sluch. Dávali rozhovor s chalanom, ktorý na Islande robil environmentálne projekty. Vtedy mi v hlave skrsla myšlienka ísť na Island pracovne, nielen ako turista, ktorý si prenajme auto a za 2 týždne obíde ostrov ako z rýchlika. Začala som si zisťovať informácie o dobrovoľníctve a európskej dobrovoľníckej službe a kontaktovala islandské prijímajúce organizácie. Odpísali mi iba niektoré, medzi nimi aj SEEDS Iceland, ktorých pozícia environmental messenger ma veľmi zaujala. Žiaľ dobrovoľníkov na ten rok mali už vybratých a musela som čakať na ďalšie kolo až do októbra. Podarilo sa a vybrali ma. Čakalo ma niekoľko ďalších mesiacov neistoty, kým im národná agentúra schválila projekt, ale dočkala som sa a v máji 2011 som konečne odlietala na môj vysnívaný Island. Okrem niekoľkomesačného čakania som obetovala aj úspešnú pracovnú pozíciu. Dala som výpoveď a v 29.- tich rokoch som odišla robiť dobrovoľníčku na 8 mesiacov na Island. Odvážny to krok. Veľa ľudí z môjho okolia nechápavo krútilo hlavou, ale moji najbližší ma našťastie podporovali. A hlavne ja som bola skalopevne presvedčená o správnosti svojho rozhodnutia a ani s odstupom času vôbec nič neľutujem.
Takže aká bola moja EVS na Islande? Jednoducho neskutočná, plná nových skúseností, zážitkov, priateľstiev a snáď nemusím ani pripomínať, že kulisu tomu všetkému dotvárala úžasná scenéria tohto ostrova. Po prílete som hneď absolvovala školenie mojej organizácie, potom „on arrival“ tréning národnej agentúry a ani som sa nenazdala a šla som na svoj prvý „workcamp“, kde som mala robiť vedúcu skupine medzinárodných dobrovoľníkov a organizovať vzdelávacie environmentálne aktivity. Cesta na tábor bola okorenená výbuchom sopky Grímsvötn, vďaka ktorej sme museli ísť cez sever Islandu, kde nás na konci mája prekvapila snežná búrka a neprejazdné cesty. Takže zážitok z môjho prvého „workcampu“ je nezabudnuteľný. Od mája do septembra som prežila veľmi rušné obdobie. Každé 2 týždne som bola na inom tábore, inom mieste a s novou skupinou dobrovoľníkov. Vďaka tomu som precestovala a spoznala takmer celý Island. Mojou úlohou bolo viesť skupinu dobrovoľníkov, pracovať s nimi vrámci našich projektov, zabezpečiť logistiku a plynulý chod tábora a po večeroch organizovať environmentálne a spoločenské aktivity. Väčšinou sme 5 dní pracovali. Pracovná náplň bola rôzna: sadenie stromčekov, záhradkárske práce, pomoc na farme s koňmi, ovcami, či kravami, pomoc s prípravou futbalového festivalu pre deti, úprava okolia ruín kláštora, úprava turistických chodníkov, manažment inváznych rastlín v národnom parku...Naučila som sa piecť chleba, vyrábať mäkký syr, stavať typický islandský múr z trsov trávy (tzv. turf wall) a veľmi som si zlepšila svoje kuchárske umenie a obohatila receptár o recepty z celého sveta. Po dňoch práce nasledovali väčšinou 2 dni voľna. Občas nám program zabezpečovali naši islandskí hostitelia projektu, občas som sa ja zahrala na sprievodkyňu a ukazovala skupine dobrovoľníkov krásy Islandu. Určite nezabudnem na jazdu na islandských koňoch, kajakovanie okolo kolónie tuleňov, sledovanie gejzíru, večerné posedenie v termálnom bazéne a sledovanie polárnej žiary, rybárčenie v jazere, plávanie v Atlantickom oceáne, pozorovanie veľryby pri jazde kľukatými fjordmi, 3 dňový trek z Landmanalaugar do Thórsmorku... a veľa iných zážitkov.
Po každom tábore som sa na pár dní vrátila do našej základne v Reykjavíku, kde som si väčšinou prebalila batoh a vydávala sa na stop a ďalšie spoznávanie Islandu. Natrvalo som sa usadila v hlavnom islandskom meste až koncom septembra, keď nám skončila najväčšia sezóna a pravdu povediac aj napriek mojej hyperaktívnej povahe aj na mňa doľahla únava z rušného leta a bol to ten pravý moment na usadenie sa. Jeseň sa niesla v pokojnejšom duchu, pomáhala som v kancelárii, vymýšľali sme rôzne projekty a akcie, pripravovali ďalšiu sezónu, ale stále sme mali tábory, tentoraz už iba v Reykjavíku. Takže som si užila aj mestský život a vo voľnom čase chodila do kina, divadla, na koncerty, na plaváreň, ktoré sú na Islande na každom kroku...V októbri sme s kamoškou vyrazili na 5 dňový výlet stopom okolo Islandu, a aj napriek tomu, že to bolo mimo hlavnej sezóny sme sa dostali všade, kam sme chceli. Našim kolegom len padla sánka, že sme to zvládli. V novembri sme s novým kolegom z Francúzska vyrazili na „roadtrip“ a ukázali mu krásy Islandu. Jednoducho Island som si užila plnými dúškami a ako pri odchode zhodnotil môj šéf, z Islandu som si užila krásnu prírodu, ale aj rušný mestský život. A tak to má byť, z každej príležitosti treba vyťažiť maximum.
Okrem spoznávania Islandu som nadobudla aj mnohé nové zručnosti, či už manuálne, alebo týkajúce sa manažovania ľudí, teambuildingu, riešenia konfliktov a krízových situácií, organizovania vzdelávacích environmentálnych aktivít a takisto som si zlepšila aj angličtinu, ktorá bola náš hlavný jazyk. Čerešničkou na torte sú kamaráti a známi z celého sveta, ktorí mi síce teraz veľmi chýbajú, ale už sa veľmi teším, ako ich navštívim a spoznám ďalšie krajiny a kultúry. EVS určite stojí za to, je to výborná životná skúsenosť a odporúčam ju, aj keď sa pre ňu človek rozhodne vo vyššom veku, tak ako ja.
Veronika
