From Russia With Love :-*

10.10.2017 15:07 EZS zahraničie
Toto je taký stručnejší výťah z môjho zatiaľ 6-mesačného pobytu v európskej časti Ruska, kde je ešte civilizácia. Teším sa z tejto príležitosti. Žiť na vidieku po polroku strávenom v preplnenom veľkomeste je taká pohoda. Toto je proste po Anglicku taký mix dovolenky, aktívneho relaxu, bilingualneho kurzu (učíme sa ruštinu a my dobrovoľníci sa medzi sebou bavíme po anglicky) a interkultúrneho spoznávania.
Viete, čo je super? Že moja EVS-ka ešte stále beží a že beží práve v roku venovanému dobrovoľníctvu! ;)

Áno, áno, nemôžem byť s Vami na VEM-ku, no aj tak by som sa rada s vami podelila o svoje doterajšie zážitky a dojmy z pobytu tu v európskej časti Ruska.

Môj projekt som našla v oficiálnej databáze dlhodobých dobrovoľníckych projektov, známych ako Európska dobrovoľnícka služba alebo častejšie používaná skratka EVS odvodená od anglického názvu European Voluntary Service. Stačí zadať tieto tri slová do vyhľadávača a človek sa dozvie všetko potrebné. Mojou vysielajúcou organizáciou je INEX Slovakia so sídlom v Bratislave. Je to neziskové občianske združenie, ktoré pôsobí v oblasti dobrovoľníctva už dlhé roky. Činnosť INEX-u je podporená z grantu Ministerstvom školstva SR a v dobrovoľníckej sfére na Slovensku už má svoje renomé. Orientuje sa predovšetkým na vysielanie mladých ľudí do zahraničia na medzinárodné campy dobrovoľnej práce, prijímanie mladých ľudí zo zahraničia na campy organizované na Slovensku (tradične napr. v Bratislave, Banskej Štiavnici, na hrade Sklabiňa, Kamenica, na Šarišskom hrade atď.), ďalej na príprave školení pre budúcich lídrov medzinárodných workcampov a rôznych akciách spojených s propagáciou dobrovoľníctva a neformálnym vzdelávaním mladých. Na Slovensku existuje viacero občianskych združení s podobným zameraním, no s ostatnými nemám priamu skúsenosť. A keďže moja doterajšia skúsenosť s INEX-om je len pozitívna, nemám dôvod na zmenu.

Ja som si vybrala EVS zameranú na prácu v prírodnej rezervácii s unikátnou faunou a flórou, spojenú so životom v malej ruskej dedinke Divnogorye, ktorá sa nachádza blízko prírodnej rezervácie, resp. open-air múzeu s rovnomenným názvom.

Leží vo voronežskom regióne, najbližšie mesto sa volá Liski. Mojou preferenciou nebolo Rusko, ale vybrať si projekt spojený s ochranou prírody. O účasť som požiadala v auguste 2010, no projekt sa oficiálne začal v apríli 2011. Spolu so mnou sa tejto EVS-ky účastnia dobrovoľníci z Francúzska (Mourad, Jessica) a Nemecka (Konštantín). Všetci sme viac-menej individualisti, ktorí však radi trávia čas spolu alebo sami venujúc sa zároveň nejakej obľúbenej aktivite. Viac o mojich priateľoch:

Jess pochádza z južného prímorského mesta Toulon, má 24 rokov a študovala elektroinžinierstvo. Práve pre dominanciu mužského pohlavia má problém nájsť v tejto oblasti uplatnenie. Veľmi rada píše listy priateľom, pozerá filmy a číta knihy. Má krásne dlhé gaštanové vlasy a spolovice taliansky pôvod. Prevzala som od nej zvyk robiť si skvelý paradajkový šalát (nikdy sme nejedli chutnejšie rajčiny než sú tu!!) a vďaka nej som spoznala aj skvelú francúzsku skupinu Tryö.

Mourad má 25 a jeho rodné mesto je pre fanúšikov určite nie neznámy juhofrancúzsky Marseille. Študoval umenie a filozofiu a pracoval ako manažér v supermarkete. Miluje hrať na gitare, beh a jedlo, najmä sladké a má podrobný prehľad o futbale. Má dobrý pozorovací talent na ľudí. Prvý človek v mojom živote, ktorý má za krátky čas výborne povahovo spoznal bez toho, aby sa mi dostal pod kožu. Má spolovice arabský pôvod, jeho otec pochádza z Alžírska. Je strašne rád, že sa vďaka mne dozvedel viac o Slovensku (do apríla poznal len žilinský futbalový klub). Miluje hudbu a návštevu festivalov. Jeho hudobný štýl je dosť odlišný od môjho, ale keď pustí pohodackeho Boba Marleyho, Franka Sinatru alebo Arctic Monkeys, všetko je OK. Nikdy nezabudnem na deň, keď sme počúvali reaggae, ja som chystala cesto na jablkové koláčiky, Mourad mi robil kompána a strašne sme sa spolu nasmiali. V druhej polovici októbra sa chystá do Japonska na tri týždne a budúci rok bude cestovať po Európe. S Jessicou sa pred EVS nepoznali.

Kosta má 26 a je priamo z Berlína. Študoval krajinné plánovanie a ochranu prírody. Miluje túlať sa kade-tade, plávať v Tichej Sošné (prítok Donu pretekajúci popri Divnogori), zbierať a sušiť liečivé rastliny, učiť sa ruštinu, písať listy a čítať knihy.

Všetci štyria sme sa ocitli koncom apríla vo Voroneži v byte pre volunteerov, ktorý má v prenájme naša hostiteľská organizácia Interaction. Nasledujúcich päť dní nás čakal on-arrival training a potom sme odišli do Divnogorya, kde pomáhame do dnešného dňa.
Francúzom sa projekt oficiálne končí túto sobotu, t.j. 15. októbra (uchádzali sa na poslednú chvíľu a mali stanovený maximálny limit 6 mesiacov), mne a Kosťovi o dva mesiace neskôr. Október znamená pre Divnogorye koniec turistickej sezóny a ja s Kostom sa presunieme do Voroneza, kde budeme pôsobiť v office Interaction.

Pred príchodom do Ruska som si musela vybaviť víza. Ako občan SR potrebujete predložiť vyplnený vízový formulár s fotkou, pozývací list (v ktorom sú uvedené všetky detaily o osobe či organizácií, ktorá Vás pozýva; miesto, časové ohraničenie a účel Vášho pobytu), poistenie na dobu pobytu a samozrejme pas, ktorý musí byť platný ešte minimálne 18 mesiacov po ukončení platnosti víz. Treba mať v poriadku všetky dokumenty podľa predpisov, inak žiadosť môže byť zamietnutá; niekedy už len kvôli banalite akou je napríklad nerovnaká šírka okrajov na vízovom formulári…Víza stoja 35eur (treba uhradiť v deň podania žiadosti) a sú vydané do 10-tich dní, expresné do 2-3 dní, no za dvojnásobnú sadzbu. Vzhľadom na humanitárny účel môjho pobytu boli moje víza vydané zadarmo. Keďže sú platné na 90 dní, musela som sa vrátiť v júli na Slovensko požiadať o nové na ďalšie tri mesiace. Rovnaký proces má čaká koncom októbra na posledný turnus EVS.

V mojom prípade to s vybavovaním víz bolo trošku komplikovanejšie (keďže som bola v Anglicku) a dá sa povedať, že aj na poslednú chvíľu. V januári som zistila, že platnosť môjho pásu vyprší v októbri tohto roka, tak som letela vo februári na otočku vybaviť nový a v marci má čakal ďalší let kvôli vízam. Do Moskvy sme kupovali letenku až po vydaní víz, pretože na územie Ruskej federácie nemožno vstúpiť skôr (neprejdete na letisku cez pásovú kontrolu), resp. oficiálne ostať dlhšie, ako je uvedené vo vízach. Neoficiálne to je možné, no bez opletačiek s políciou to asi nepôjde. Pas je taktiež potrebný predkladať pri kúpe cestovného lístka aj v rámci vnútroštátnej dopravy na väčšie vzdialenosti a ak ste cudzinec bez platných víz, máte okamžite problém. (Pri kúpe lístka sa často pýtajú na patronymic – anglický výraz pre meno po otcovi, ktoré sa bežne uvádza za krstným menom. Napr môj otec sa volá Andrej, takže pre Rusov som Simona Andrejevna. Môžete povedať, že v krajine, z ktorej pochádzate, to nie je potrebné uvádzať, no pre pokojný priebeh kúpy lístka odporúčam tete za okienkom svoj patronymic prezradiť.

Ja som letela z Viedne do Moskvy spoločnosťou Austrian Airlines v apríli aj v júli. Z moskovského letiska Domodedovo (veľké, moderné, dobre zorganizované a po nedávnom bombovom útoku so sprísnenou kontrolou) som šla aeroexpressom (cca 40 min za 320 rubľov; 1 euro = 40 rubľov) na druhú najväčšiu vlakovú stanicu (Pavjeletska vl.st.) a odtiaľ ďalším vlakom v júli priamo do Liski (v apríli do Voronežu kvôli on-arrival trainingu). Cena lístka je rôzna v závislosti od toho, či cestujete v 4-miestnom kúpe alebo v tzv plackarte (ten je lacnejší; no máte menej súkromia) a tiež s akým predstihom sa lístok kupuje, no na danú vzdialenosť Moskva – Voronež môže štát 700 až 2500 rubľov (existuje tu také nepísané pravidlo kúpiť lístok najmenej 47 dní pred cestou, inak sa môže stat, že lístky budú už na daný spoj vypredané alebo lístok možno kúpiť deň pred plánovaným odchodom). Cesta trvá 12hodín a keďže vlak vyráža z Moskvy večer, 8hodín z toho možno v pohode prespať. Keďže tu už v máji boli pekné horúčavy, cestovať vlakom bez klimatizácie sa rovná pobytu podobnému v saune.

Dojmy z Voronežu nie sú bohvieaké. Rozprestiera sa na oboch brehoch rieky Don. Je to dosť znečistené mesto. Prašné cesty, rozbité chodníky, malo zelené. Vzduch je znečistený dopravnými exhalátmi. Niečo také ako pravidelná kontrola technického stavu vozidiel cestnej premávky tu buď vôbec nefunguje alebo nie je povinná. Vnútromestská doprava je realizovaná prevažne prostredníctvom siete malých autobusíkov nazývaných maršrutky (maršrutka = cesta). Rovnako zlý vzduch cítite aj vo vnútri vozidla. Proste niet úniku, treba to len pretrpieť. Rusom to extra neprekáža, sú na to predsa zvyknutí celý život a vlastne to ani nemajú s čím porovnať (mnohí z nich sa za hranice nikdy nedostanú – buď nemajú záujem, peniaze, alebo preferujú cestovať v rámci Ruskej federácie)…Nedá sa nevšimnúť ich laxný prístup k životnému prostrediu. Väčšina z nich postráda environmentálnu uvedomelosť.

Jedna jazda marsrutkou stojí 9-10 rubľov a nie je časovo obmedzená. V niektorých vám z éteru pozitívne ladený mužský hlas oznamuje názov ďalšej zastávky, čo je pre novoprišelcov alebo turistov veľmi užitočné. Síce tých turistov tu veľmi nevidieť a po anglický vedia len mladí, aj to nie všetci.

Vo Voroneži je univerzita a študujú tu aj ľudia zo zahraničia, nezriedka aj z afrických krajín. Vidieť tu černocha sa nepovažuje za raritu, no xenofóbia či rasizmus vládne aj v týchto končinách.

Voronež bol zničený a znovupostavený v 20-tom storočí a preto v ňom nie sú žiadne historické budovy. Rusi sú hrdí národ a na svoju minulosť spomínajú s nostalgiou. Lenin či Stalin sú dodnes národní hrdinovia a ich sochy v životnej veľkosti sa vynímajú na viacerých širokopriestranných námestiach. Úprimne sa priznám, že som nedávala extra pozor pri prehliadke mestom. Mali sme zabezpečený ruský výklad s anglickým prekladom, no s Mouradom sme za hlavnou skupinou stále zaostávali, lebo nás Voronež nijak neoslovil a nemali sme záujem o prednášku.

Pobyt v Divnogorye je však úplne o inom. Proste pravý ruský vidiek! Malinká dedinka, resp. chutar, ako sa tu bežne hovorí. Farebné domčeky s kadejakými, väčšinou zanedbanými plotmi. Kde-tu pred domom odstavené nefunkčné auto, obrovský funkčný traktor, kopa piesku či kopec buriny, niekedy siahajúcej až po plecia. Niektoré domy sú opustené, iné obývané väčšinou ľuďmi v strednom až dôchodkovom veku a niektoré slúžia podobne ako chalupa na leto či víkendový dom, tzv. dača. Klasika je vidieť po večeroch bábušky vysedávať a klebetiť na tej-ktorej lavičke pred domom. Ak idete okolo a nepozdravíte, máte významný čierny bod.

My sme prišli koncom apríla a do konca augusta sme bývali v dome Márie Ivanovny - našej učiteľky ruštiny, ktorá žije v Líškach. Dom zdedila po mužovi, ktorého rodina žila v Divnogori. Zomrel pred tromi rokmi po operácií slepého čreva. Mária dodnes nevie, čo presne sa pokašlalo. Na svojho manžela spomína s láskou a slzami na krajíčku.

Hodiny ruštiny sme mali dva a pol mesiaca cca 3-4x do týždňa (1 vyučovacia hodina trvala 90min). Nikto z nás sa neučil predtým po ruský, len Kosta chodil na kurz základov ruštiny. Začiatky boli veľmi ťažké najmä pre Francúzov, keďže ich rodná reč je v inej jazykovej skupine. V mojom prípade je to moc fajn, som spokojná so svojim progresom.

Inak, Mária je fakt super. Veľmi milá, dobrosrdečná, pohostinná a pracovitá žena. Vždy v deň lekcie ruštiny prišla ráno vlakom a pracovala v záhradke, až kým sme spolu nezasadli za jeden stôl okolo druhej či tretej popoludní. Koncom apríla bolo ešte chladno a často sme si zakúrili v piecke (nemá dom napojený na centrálny plynovod – ten je, mimochodom, nadzemný), no od mája začali riadne horúčavy, a tak tu máme leto už dobre štyri mesiace.

Ľudia sú tu rôzni ako všade. Ľudia z personálu múzea (open-air museum, tzv. zapovjednik s rozlohou vyše 1000 ha) sú k nám prívetiví od začiatku, miestni ako-ktorí. Pre niektorých sme niečo zvláštne a zaujímavé, prví cudzinci vôbec a pre iných nikto. Niečo ako dobrovoľníctvo tu teraz nefunguje tak ako u nás a mnohí nechápu, prečo sme sem prišli pomáhať bezplatné z takej diaľky. Títo ľudia nikdy nepočuli o dlhodobých dobrovoľníckych projektoch v zahraničí a nepoznajú benefity, ktoré vyplývajú z účasti na nich. Raz som šla na bicykli do susednej dediny. Cesta mi trvala hodinu a keď som sa šla jednej ženskej na lavičke spýtať, ako sa ťa dedina vlastne volá (chýbajú im tu značenia), zastavil sa pri nás každý okoloidúci a o chvíľu nás bolo asi desať a všetci chceli vedieť, kto som a odkiaľ. Niektorí z nich v živote neboli ani len v Divnogori a pritom je to susedná dedina…A inak, geografické znalosti Rusov sú dosť biedne.

Najčastejšie témy, ktoré Rusov pri rozhovore s nami zaujímajú, sú: čo robíš a kde; koľko za to dostávaš; odkiaľ si a aká je v tvojej krajine životná úroveň v porovnaní s touto tu; aké je tvoje vierovyznanie; či si ženatý/vydatá alebo máš aspoň priateľa (zatiaľ čo v Európe prežíva boom emancipácia žien v štýle najprv kariéra a rodina až okolo 30ky, tu sa mladí berú stále okolo 20ky); prečo sme prišli do Ruska resp Divnogorya; či sa nám tu páči; ako sa k nám správajú domáci a či nemáme nejaké problémy.

Na to posledné sa pýtajú zakaždým chlapci z ochrany, ktorí pracujú pre železnice a majú na starosti bezpečnosť pasažierov počas cesty vlakom. Spoznali sme ich vo vlaku po tom, čo si k nám prisadli. Mourad sa ich na stanici v Líškach pýtal, ktorý vlak ide do Divnogorye a podľa prízvuku a vzhľadu vedeli, že nie je Rus. Odvtedy vždy, keď nás vidia vo vlaku, tak sa k nám pripoja a cestu prekecame. Mourad ich ale moc nemusí, lebo jednak nerozumie všetkému, čo hovoria a jednak je alergický skoro na všetkých chlapov v mojej alebo Jessikinej prítomnosti.
Niekedy sme mali večer pri ohni spolu s inými dobrovoľníkmi, ktorí boli/sú na EVS vo Voroneži a prišli do Divnogorya.

Zažili sme raz úplne krásny večer v spoločnosti troch Rusov, ktorí campovali blízko hranice rezervácie. Kosta ich stretol na svojich potulkách a prijal pozvanie pre nás všetkých stráviť s nimi večer pri ohni a gitare. Veľa Rusov vie hrať na gitare a ovláda naspamäť mnoho piesní. Jeden z nich bol veľmi scestovaný a rozprával nám o svojich cestách v Nepále, Kambodži, Vietname, Laose, Sahare... Poďakoval nám za pomoc v jeho rodnej zemi. Sám kedysi robil dobrovoľníka počas vojny v Keni.

Úplne úžasné, krásne, s pozitívnou energiou nabité miesto, ktoré odporúčam navštíviť, sa volá ЛОМЫ (Lomy). Tiež sa nachádza vo voronežskom regióne. Je tam jazero, rozostavaný hotel a unikátne diela remeselníkov alebo ľudí, ktorých baví zostrojovať originálne veci. Každý druhý rok sa tu koná nejaký hudobný festival (tento rok nebol, takže budúci bude na sto pro). Boli sme pozvaní stráviť víkend na tomto mieste zástupcom kultúry pre voronežský región. Pohostili nás tak, ako je to pre Rusov typické. Na toto miesto sa oplatí prísť opäť!

Ďalší skvelý zážitok bol artist camp v Divnogorye. Pomáhali sme s Jessicou pri príprave miesta na camping. Mourad bol v tom čase v Moskve a Kosta si odišiel ako prvý obnoviť víza. Účastníci campu boli študenti konzervatória a mne osobne sa najviac páčilo open-air cinema každý večer a súťaž v maľovaní (hlavná cena 20 000 rubľov). Hlavnú cenu však vyhral študent žurnalistiky Zena (píšem, ako sa to vyslovuje), ktorý prišiel na dva týždne do Divnogorya ako dobrovoľník a participoval na artist campe, lebo k jeho hobby patrí maľovanie a počítačová grafika a aj on sa zapojil do súťaže o najvydarenejšiu kresbu. Žena je na mladého Rusa veľmi činorodý, sčítaný a rozhľadený. Keď som ho raz poprosila porozprávať mi o ruskej mentalite, viedol vyše hodinový monológ. Milujem počúvať ruský jazyk, ak človek hovorí zrozumiteľné. Po odchode z Divnogorya Zena absolvoval dvojtýždňovú cyklotúru so svojim otcom. Na vlaku prišli s bicyklami do mesta Ufa a odtiaľ sa vybrali smerom za Ural. Keby som tu mala svoj bike, idem s nimi! Totiž každý z nás štyroch má nárok na dva týždne dovolenky, ktoré môže využiť akokoľvek a kdekoľvek. V druhej polovici augusta sa chcel na pár dní ukázať v Divnogorye, ale dostal zákazku (popri štúdiu si privyrába produkciou minútových reklám na rozličné produkty podľa požiadaviek firmy, ktorá ho osloví) a nemohol prísť.

Začiatkom júla bol v Divnogori festival zvaný Noc v Divnogorye. Na večerné baletné predstavenie od Čajkovského Labutie jazero sa prišlo pozrieť vyše tisíc ľudí. Lístok stal 700 rubľov. Nezabudnuteľný zážitok!

Počas celého leta pôsobili v Divnogori študenti archeológie z moskovskej i voronežskej univerzity, ktorí pracovali v archeologickej sonde každý deň 5 hodín od 7ej do 12ej. Ich vedúcim bol profesor Alexander Nikolajevič, ktorý sa k nám správal veľmi prívetivo a zorganizoval raz tzv francúzsky a neskôr slovenský večer, kde sme mali rozprávať o svojich krajinách. Nemecký večer sa nekonal, lebo Kosta sa vôbec necítil sebaistý hovoriť po ruský.

Veľmi pekným zážitkom boli aj tri dní strávené v medzinárodnom campe dobrovoľníkov v dedinke Semiluky, organizovaný prostredníctvom Interaction. Pôvodne tam boli dva dvojtýždňové turnusy, my sme boli pozvaní na rozlúčkovú párty druhého campu. Bolo to moc fajn. Spali sme v stanoch pod jabloňami neustále atakovaní padajúcimi jablkami, chodili sme sa kúpať na jazero a pomáhali im zakončiť robotu v areáli múzea zameraného na históriu Semiluk. Ruska Lena a Španiel Manuel sa s nami vrátili do Divnogorya. Lena ostala s archeológmi a Manu spal v našom domčeku. Mourad ho vzal na exkurziu do rezervácie a ďalší deň do kláštora Divnogorskaya, ktorý je tiež sprístupnený turistom a nachádza sa hneď za prírodnou rezerváciou. Manu je veľký optimista a všetky nové veci komentuje s veľkým entuziazmom v hlase. Jeho ruština po dvoch týždňoch v Rusku bola jednoducho rozkošná.

A ak sa dá, vyhnite sa návšteve ruskej nemocnice, inak tam presedíte celý deň, kým na vás príde rád. Ja som mala to šťastie, že má vzali do nemocnice v Líškach, kde už čakala Mária, ktorej sused pracuje ako doktor a ich známosť celý proces môjho prijatia na oddelenie značne urýchlila. Predtým, ako mi pridelili lôžko, sme museli pobehať všetky poschodia a navštíviť rôznych doktorov, na každej chodbe boli úplne obsadené lavičky, ľudia stali aj v sorach blízko dverí. Strávila som tam 6 dní a bolo to OK až na infúziu a všetky tie injekcie kvôli krvnému rozboru a antibiotikám. Napriek tomu, že to bolo infekčné oddelenie, mohla so ísť na dvor pokecať s návštevou alebo nakúpiť si do najbližšieho obchodu mimo areálu nemocnice (veľký rozdiel v porovnaní so Slovenskom – keď som šla pozrieť kamoša na infekčnom v Poprade, veci preňho prebrala sestrička a mohli sme kecať len cez plexisklo). Prišli má okrem známych navštíviť dokonca aj susedia, s ktorými sme sa vtedy poznali len kratučko. Veľmi má to prekvapilo. Odvtedy sme ich navštívili už mnohokrát. Sú veľmi milí, pohostinní a srdeční. Pred dvoma rokmi sa presťahovali z Líšok do Divnogorye s cieľom viesť sebestačný a celkovo pre deti zdravší život na vidieku.

9. mája nás Mária pozvala k sebe na jednu noc. V Líškach na štadióne sa konala oslava víťazstva v 2. svetovej vojne, tak sme sa na to boli pozrieť. Kopec mladých ľudí predviedlo nacvičené choreografie v štýle spartakiády, všetko bolo ladené do ruskej trikolóry. Bolo to veľmi úsmevné, v jednej chvíli krásne, v druhej infantilné. Ľutovala som, že to nevidia moji rodičia.

Chalanov určite zaujíma, aké sú Rusky. Prosto krásne. Asi 80percent Rusiek je posadnutých svojim výzorom a oblieka sa viac ako vyzývavo. Vysoké podpätky proste musia byť. Revízorka vo vlaku môže kľudne vyzerať ako playmate, ktorá si odskočila z panského klubu. Rusi sú už na to zvyknutí a považujú to za normálne, no my sme zvyknutí na inú kultúru obliekania a Mourad s Kostom skoro všetky mladé baby označujú kvôli štýlu obliekania za prostitútky. Takže, ak raz pôjdete do Ruska, pripravte sa na menší šok…Hovorí sa, že ruských žien je oveľa viac ako mužov, a to nielen kvôli stratám v druhej svetovej, ale aj rozšírenému alkoholizmu prevažne u mužskej populácii a s tým súvisiacim predčasným úmrtím. Z daného faktu (prevaha žien) súvisí možno aj ich prehnaná snaha zaujať a uloviť si chlapa, zabezpečiť budúcnosť a neostať na ocot. Muž v Rusku nemusí vôbec vyzerať dobre, aby získal nejakú ženu. Obrátené to však nefunguje, medzi ženami vládne veľká rivalita.
Ďalší šok možno zažiť aj v súvislosti s pomerne častým výskytom zlatých zubov u ľudí vo veku 40+.

Čo sa týka shoppingu, v Liski dostanete takmer všetko, je tam sieť rozmanitých obchodov ponúkajúcich široký sortiment produktov. Dokonca i v takej malej dedinke, akou je Divnogorye, sa človek nemôže ocitnúť v núdzi. Máme tu dva obchodíky, kde dostať všetko potrebné, aj kozmetiku či veci pre domácnosť. Dokonca tu predávajú čokoládové bonbóny rôznych druhov a veľmi chutné sladké pečivo, ktoré by človek u nás v Tescu ťažko našiel. Nanuky majú tiež oveľa lepšie. Med, vajcia, mlieko, tvaroh a kefír kupujeme u miestnych. Niet nad domáce produkty bez chémie!

Ceny sú tu o niečo nižšie ako u nás, napríklad:
500g domáci med – 200 až 250 rubľov
500g chlieb – 16 až 19 rubľov
500g domáci tvaroh – 50 rubľov
pivo 36-66 rubľov
10 domácich vajec – 40 rubľov
1kg múky – 26 rubľov

V sobotu sa sťahujeme do Voronežu. Francúzi odchádzajú domov a Kosta sa vracia z Nemecka. Bol si obnoviť víza plus strávil dva týždne dovolenky ktovie-kde. Teším sa na jeho zážitky. Kedysi dávno bol zo školy na exkurzií na Slovensku. Hovoril, že bývali v dedinke Ždiar a boli na túre v Slovenskom raji. Strašne rád na to spomína. Chcel by opäť prísť na Slovensko, no tentokrát na dlhšiu dobu, konkrétne pôsobiť ako dobrovoľník v dedinke Brdárka pri Rožňave, kde ľudia žijú alternatívnym spôsobom inklinujúc k prírode, preferujúc ekologický čisté poľnohospodárstvo a život na vidieku. U nich tiež pôsobia zahraniční dobrovoľníci v rámci programu EVS. No možno pomáhať aj len tak, nezištne, bez účasti v nejakom programe ;)

Takže toto je taký stručnejší výťah z môjho zatiaľ 6-mesačného pobytu v európskej časti Ruska, kde je ešte civilizácia. Teším sa z tejto príležitosti. Žiť na vidieku po polroku strávenom v preplnenom veľkomeste je taká pohoda. Toto je proste po Anglicku taký mix dovolenky, aktívneho relaxu, bilingualneho kurzu (učíme sa ruštinu a my dobrovoľníci sa medzi sebou bavíme po anglický) a interkultúrneho spoznávania.

Ak budete mať v živote možnosť cestovať do Ruska, určite to využite!!!
Divnogorye mi bude strašne chýbať. Nikdy nezabudnem.

Vaša happy EVS volunteerka Simona (2011)
Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.
Oboznámiť sa podrobnejšie