Európsky zbor solidarity sa ku mne dostal náhodou, no keď som objavila projekt na mojej milovanej Sicílii, všetko išlo až neuveriteľne ľahko a prirodzene. Popis polročného dobrovoľníctva v malom mestečku vo vnútrozemí ostrova znel nádejne, práca s deťmi, kreatívne aktivity, neformálne vzdelávanie. Pohovor bol príjemný a keď mi ešte v ten deň potvrdili moje prijatie….dodnes si pamätám, ako som sa od dojatia rozplakala a rozvodnený Dunaj predo mnou pomaly odnášal všetky obavy. Nikdy som si nebola viac istá. Svojím rozhodnutím. Sama sebou.
8. novembra som po ceste autobusom, dvoch letoch, dvoch vlakoch a ceste autom konečne dorazila do môjho nového domova. Veľkého domu v centre mestečka Mussomeli.
Čo teraz? Studená izba s pár kusmi nábytku a neosobnou atmosférou nechávala doznieť všetky spochybňujúce poznámky a otázky mojich priateľov a rodiny, ktoré som doma odhodlane odbíjala.
Možno to bolo práve vtedy, keď som si uvedomila, že to môže byť náročné pre mňa aj ostatných a že to nedovolím. Rozhodla som sa, že to bude najlepšie obdobie môjho života a urobím všetko preto, aby sa tu aj ostatní dobrovoľníci, moji spolubývajúci, cítili dobre. Tam niekde začala moja cesta “solidarity” bez toho, aby som si to vôbec uvedomila.
Žiť v jednej domácnosti s ďalšími deviatimi ľuďmi je krásne. A ťažké. Každý z nás iný, s iným rodinným pozadím, inou kultúrou, návykmi, povahou…ale museli sme sa naučiť spolu vychádzať. Lebo pol roka v Mussomeli, malom meste s obmedzeným spojením s okolitým svetom, cudzinci v malomestskom prostredí…vedela som že musíme držať spolu.
Boli aj problémy, nezhody a nedorozumenia, ale myslím, že môžem s čistým svedomím povedať, že sa z nás stala veľká náhradná rodina. Postupne sa naša tímová práca stávala čoraz jednoduchšou a zábavnejšou, naše workshopy sa zlepšovali a začali sme si čas s deťmi užívať.
Spoločné aj sólo výlety do najodľahlejších kútov Sicílie, postupné spoznávanie domácich a nadväzovanie nových priateľstiev, januárové opaľovanie sa na našej obrovskej slnečnej terase…išlo to rýchlo.
Občasné nepohodlie, nezvyk a kultúrne rozdiely som sa snažila brať ako výzvu a stále som hľadala pozitíva, malé radosti a krásy, za ktoré som pociťovala nekonečnú vďačnosť. Popri dobrovoľníckej práci som získala drahocenný čas na všetky tie veci ktorým som sa pre ubiíjajúcu rutinu môjho predošlého životného štýlu nemohla venovať.
Otvorila som sa novým možnostiam, novému životu a objavila samú seba v úplne novom svetle. Našla som svoj nový domov, miesto, kde sa moja duša cítila dobre, kde som žiarila, bola som spontánna, odvážna a neustále inšpirovaná okolitou krásou a spôsobom života domácich ostrovanov.
Konečne som mohla dennodenne hovoriť taliansky. Jazykom, ktorý mi bol odjakživa najbližší. Keď som mala voľno, snažila som sa byť čo najviac v meste, chcela som byť súčasťou lokálnej komunity. Namiesto supermarketov som nakupovala v zelovoci, pekárni, obchode s rybami, každý utorok som sa tešila na miestny veľký trh a postupne som si s miestnymi vytvorila sieť známostí. Bolo príjemné zrazu patriť do úplne neznámeho miesta, tak vzdialeného od môjho predchádzajúceho domova. Ranné kávy a večerné poháre vína v tých istých podnikoch. Alberto, Pilar a všetci v bare Kaleidos vedeli - cappuccino, alebo pohár bieleho vína. Pán z foto štúdia, pekár, učiteľka z miestnej školy a najmä “naše” deti nás zdravili na ulici a my sme sa cítili prijatí, ako doma.
Ako to už býva, človek si v takýchto skúsenostiach prechádza rôznymi situáciami a stavmi. Dokonca na to existuje akási overená krivka popisujúca prežívanie dobrovoľníka. Občas na človeka doľahne vzdialenosť od všetkého známeho, kultúrne rozdiely, nedostatok súkromia a vlhká sicílska zima prenikajúca až do kostí. Realita a problémy krajiny v ktorej sme sa ocitli boli niekedy frustrujúce, smutné. Uvedomila som si, že my Slováci často zabúdame na to, ako sa nám (väčšine) dobre žije. Pitná voda, radiátory, cesty, spoje, úrady a služby…to všetko berieme (pochopiteľne) ako samozrejmosť, no nie je to tak všade.
Napriek tomu som k tomuto ostrovu prirástla. Sami sicílčania sa sprisahanecky usmievali, keď som im hovorila o svojej láske k ich zemi a snažila sa nájsť dôvody tejto nekonečnej náklonnosti. Vedeli. Oni sami cítia ten zvláštny pocit osudovej spriaznenosti. Hoci vedia a žijú v každodenných problémoch, nedokážu a nechcú svoj ostrov opustiť. “Sme ako ustrice - prirastení k skale.”
Možno som sa aj ja nakoniec stala “ustricou”. Cítim, že sa na Sicíliu ešte vrátim a viem, že tam už navždy bude môj nový domov.
6 mesiacov vie naozaj človeku poriadne zmeniť život.
